Počuli ste, milé deti,
o muške, čo v noci svieti?
Jožko si už s Ankou šušká:
„To môže byť len Svetluška!“

Jedného dňa muška malá
pod kríčkom si sladko spala.
Celú noc však tu i tu
svieti všetkým na cestu.

Bolaže to únava!
Spala by až do rána,
keď tu zrazu pod kríček
zatúlal sa vetríček.

Pošuškal jej do uška:
„Vstávaj, vstávaj Svetluška!“
Nepočula jeho slová,
fúkol teda zas a znova.

Natiahla sa trošička,
pretrela si očičká:
„Jojoj, vetrík, pozor daj,
na lampášik nefúkaj!“

Nepočul ju priateľ milý,
fúkal, fúkal z celej sily.
Nepomohol krik, plač, ston,
lampášik jej vyhasol.

„Čo si počnem zvečera?“
zosmutnela chudera.
Slnko zašlo za hory
a lampášik? – Nehorí!

Zbadal ju vtom mesiac zhora:
„Svetluška, či nie si chorá?
Na lúke sú všetci, iba…
svätojánska muška chýba.“

„Ach, mesiačik, beda mi,
môj lampášik nehorí!
Čo si počnem v lese sama,
bez pomoci, až do rána?“

Veľký nárek, plač a vzlyk
zľutoval sa mesiačik.
Obrátil tvár k mliečnej ceste:
„Hviezdy moje, sem sa! Kde ste?

Spravteže mi po vôli,
nech lampášik zas horí!“
Už sa vetrík s jednou vznáša,
ukladá ju do lampáša.

A čo bolo, deti, ďalej?
Muške zmizli slzy z tváre.
Tancovala do rána,
po celú noc na Jána.

*Skrátené. Zdroj: www.zssacurov.edu.sk/ucitel...
Ilustrácia: Mgr. Hedviga Čišková